Vo facebookovej skupine ,,Priznania žien” sa objavila úprimná a zároveň i nesmierne zúfala spoveď ženy. Tá pracuje v jednom z obchodných reťazcov ako predavačka. Vo svojom poste opísala ako vyzerá jej obyčajný pracovný deň. Spomenula i to, že predavači sú častokrát bezdôvodne terčom útokov svojich zákazníkov. Dúfa, že po prečítaní nasledujúcich riadkov sa k nim budú nakupujúci správať s väčšou úctou.
Pracujúca Slovenka už nevydržala tú nespravodlivosť a grobianské správanie zo strany zákazníkov a rozhodla sa so svojimi pocitmi podeliť s celým Slovenskom. Vo svojom facebookovom poste píše:
,, Každý deň čítam na sociálnych sieťach sťažnosti na rôzne obchodné reťazce, resp. na predavačky. Tiež pracujem v obchode. Každý deň chodím do práce s presvedčením, že si svoju prácu spravím najlepšie, ako viem. Podľa nového poriadku môžeme my zamestnanci prísť do práce hodinu pred otvorením. Za hodinu musíme stihnúť vyložiť a skontrolovať šaláty, syr, salámu, šunky, mäso, párky, údeniny, preceniť či vyložiť tovar. Tak isto mrazené jedlá, nápoje, drogériu a množstvo ďalšieho. A to za jedinú hodinu. Tento tlak mnohí z nás znášajú veľmi ťažko. Je cítiť na pracovisku dusno a zlú atmosféru. Naháňame sa ako takí blbci!
Otvárajú sa brány nášho obchodu a my stojíme na svojich oddeleniach a dorábame to, čo sme nestihli za tú hodinu. Prichádzajú prví zákazníci. Máme tisíc druhov syrov, no príde pán, ktorý sa sťažuje, že práve ten jeden, ktorý chce, nie je nakrájaný. Tak sa snažím a utekám mu ho nakrájať. Vraciam sa za ním a on: “Ďakujem, už ho nechcem, dlho vám to trvalo.“
Všetci už máme zaužívané, že vo štvrtok, piatok a v sobotu necháme v práci aj dušu. Od rána do večera je obchod naprataný. Za pultom s mäsom čaká na obsluhu aj 30 zákazníkov. Sme tri a keď jedna odchádza na prestávku, musíme znášať nenávistné pohľady, že si jedna z nás vôbec dovolila ísť na prestávku. Milí naši páni, teda zákazníci. Tiež sme ľudia – sme smädní, hladní, unavení, bolia nás nohy a tiež chodíme na záchod.
Lietam ako handra, nesledujem dianie okolo mňa, zákazník začne hučať, že on bol na rade. Tak prepáč, že som si to nevšimla. Stačí mi to povedať slušne. Keď sa mu už venujem, pozerá ako bacil do lekárne, lebo ešte nemá vybraté! Takto to ide 8 hodín v kuse. Padne čas na moju pauzu. Cestou z môjho oddelenia ma zastaví ešte 30 ľudí, a keď neviem ich otázku zodpovedať, sú celí bez seba, ako to, že neviem a neovládam všetko, čo sa nachádza v našom obchode.
Prichádza večer a naša infáčka žiada nakupujúcich, aby sa poberali k pokladni, o pol hodinu zatvárame. Nie! Je 20:50 a zákazník si musí ešte kúpiť syr – samozrejme ten, ktorý už nie je a ja mám stroje umyté. Pekne sa ospravedlním a zaprajem pekný zvyšok večera. Za moje slušné chovanie dostanem vynadané, v najhoršom prípade si odnesiem ešte nejaký “titul” tipu “pi*a, dr*nuta, ic do pi*e” a podobne!
Konečne je tu koniec, zatvorili sa brány, no ešte rýchlo všetko upratať, umyť, potriediť, vymeniť, očistiť a ide sa domov. Ak ste sa dostali až sem, verím, že ste aspoň trošku pochopili, že nikto nie je bez chyby a nie sme stroje. Snažíme sa. Mňa táto práca baví, len ma mrzí to, keď nás pokojne pošlete aj do p…, lebo ste nastavení tým hlúpym systémom, že vy ste naši páni.“
