Chiara neustále žila medzi svojimi predstavami, túžbami a tajne snívala o kolegovi z práce, ktorý si ju takmer vôbec nevšímal. Z jej veľkého sklamania ju vždy aspoň na chvíľu vytrhol neznámy ctiteľ, ktorý jej posielal zaľúbené správy, no tie ju začínali čoraz viac desiť. Odkiaľ vie jej adresu a kto to je?
Otvorili sa výťahové dvere a ja som vystúpila na dvanástom poschodí. Celá som sa roztriasla a srdce som mala snáď niekde v hrdle. Prešla som chodbou a ostala stáť pred kanceláriou, v ktorej mal sedieť Sergio s Michelem. Zaklopala som a nesmelo pootvorila dvere.
„Chiara, vitaj,“ s úsmevom ma pozdravil Sergio ihneď, ako ma zbadal stáť vo dverách. Postavil sa, podišiel ku mne a ústretovo mi podal ruku. Prekvapilo ma to, lebo na prvý pohľad pôsobil veľmi vážne a vždy som si myslela, že je to prísny chlap, ktorý si len tak k telu hocikoho nepripustí.
„Prepáč, že som ťa tak náhle vytiahol z kancelárie, ale dnes príde konateľ a potrebujem originál faktúry kvôli jednej záležitosti.“
„To je najmenej, kedykoľvek dohľadám, keď bude treba,“ nesmelo zo mňa vyšlo a nenápadne som pozrela k druhému stolu, ktorý bol prázdny. Ach, to je taká škoda. Akurát teraz nie je Michele v kancelárii, to snáď ani nemôže byť pravda. V duchu som si povedala a ostala sklamaná, keďže som dúfala, že ho budem môcť aspoň na chvíľku vidieť.
Vtom sa však otvorili dvere a do kancelárie vošiel Michele aj s dvomi šálkami kávy.
“Zdravím,” jednoducho sa mi pozdravil s tlmeným hlasom, jemne pousmial a jednu kávu položil Sergiovi na stôl.
„Chiara doniesla tie faktúry, môžeš sa na to pozrieť?“ oznámil Michelemu a podal mu papiere. Ten na ne letmo pozrel, sadol si za stôl a venoval mi krátky pohľad, z ktorého mi opäť v žalúdku vzlietlo niekoľko motýlikov.
„Ak by ste ešte potrebovali nejaké faktúry, tak mi len dajte vedieť,“ vyšla zo mňa stručná veta a pobrala som sa na odchod. Sergio poďakoval a zaželal mi pekný deň, Michele sa mi na rozdiel od svojho kolegu len stručne odzdravil, pričom od počítača takmer neodlepil svoj zrak.
Celý zvyšok dňa som mala skleslú a smutnú náladu, a jediné, po čom som túžila, bolo sadnúť si konečne doma na sedačku a poriadne sa vyplakať. I keď sa ma Anna snažila povzbudiť, moje citlivé vnútro s ubolenými myšlienkami boli úplne iného názoru a nech som sa akokoľvek usilovala upokojiť, a nemyslieť na sklamanie, nešlo to. Z očí sa mi pustil potok sĺz a v duchu si opäť nadávala, prečo som sa musela zaľúbiť do niekoho, kto určite nemal o mňa ani len zďaleka záujem… (pokračovanie nasledujúci deň)
2. časť: Láska v tieni rímskeho Kolosea: Keď sa srdcu nedá rozkázať (2. časť)
1. časť: Láska v tieni rímskeho Kolosea: Keď sa srdcu nedá rozkázať (1. časť)
