Temperamentná Sicília v sebe neukrýva len množstvo historických krás či bájnych legiend, no v jej prostredí sa zrodí aj niečo oveľa silnejšie. Pútavý príbeh od autorky Elizabeth Aldei vás vtiahne do čarovných zákutí južného Talianska.
Iride a Orfeo (3. časť)
Od prednáškovej miestnosti prešla Iride k hlavnému schodisku až na prízemie, kde zahla k chodbe vedúcej k univerzitnej knižnici. Sadla si na lavičku a opäť sa mysľou vrátila k predchádzajúcej hodine, ktorá ju rozrušila viac, ako by bolo vhodné. Po chvíľke však pri nej niekto zastal a bez slova čakal, kým zdvihne zahĺbený zrak od zeme.
Srdce sa jej divoko rozbúchalo v okamihu, keď si uvedomila, že vedľa nej stál muž z prednášky. Spojil sa im zrak a opäť sa mohla ponoriť do jeho očí, ktoré na ňu so záujmom hľadeli. Bol iný, ako ostatní Sicílčania. Svetlohnedé vlasy s dlhšou ofinou mal prehodené na jednu stranu a spolu so svetlejšou pokožkou naznačovali, že bude skôr zo severu. Hnedé oči na ňu pozerali s neopísateľnou zvedavosťou a iskrou, ktorá zároveň umocňovala pocit inteligentného muža s istou dávkou autority, čo ešte viac podčiarkli dioptrické okuliare a svetlohnedá brada, ktorá zase pôsobila príťažlivo mužne. Iride od prvého okamihu zaujal svojou inakosťou, no i tým, že pôsobil o dosť staršie, pričom si bola úplne istá, že ho predtým na univerzite nikdy nevidela.
„Môžem si na chvíľu prisadnúť?” Spýtal sa muž a ešte intenzívnejšie sa jej zadíval do očí, ktoré však ihneď odvrátila. V jej vnútri sa rozpútala emocionálna búrka, ktorá jej nedovolila pozerať sa na neho čo i len o sekundu dlhšie a zároveň povedať niečo zmysluplné. Miesto toho iba šeptom, hľadiac do zeme, odvetila “áno”.
Muž si prisadol na lavičku, zadíval sa na Iride, ktorá na neho nenápadne mrkla, až sa im spojil iskrivo zrak.
„Dúfal som, že ťa ešte zastihnem,” riekol, pričom po chvíľke odmlky pokračoval. „Prepáč, ak ťa moja poznámka na prednáške rozrušila, nemyslel som to určite v zlom. Mal som z toho nepríjemný pocit a chcel som sa ti osobne ospravedlniť.”
„To nie, vôbec sa tým netráp,” pohotovo odvetila a snažila sa tváriť vyrovnane, i keď sa jej to ani trochu nedarilo.
„Rád by som to odčinil pozvaním na večeru, ak by si mala dnes čas,” vyšlo nečakane z jeho úst, čo Iride zaskočilo. Hlavou je začalo prúdiť kvantum myšlienok, úvah, nezodpovedaných otázok, v ktorých sa úplne strácala. Prečo vôbec nad jeho ponukou začala reálne premýšľať? Prečo hneď jeho pozvanie neodmietla, nepostavila sa a neodišla preč? Sama tomu nerozumela, no jej vnútorný hlas jej našepkával, aby to zvážila. Znelo to šialene, lenže niečo vo vnútri jej bytia sa rozhodlo vzdorovať.
„Je to od teba milé, no ešte neviem, či by sa mi večer dalo ísť von,” potlačila svoju rebelujúcu polovicu a pozvanie odmietla, i keď ju to veľmi mrzelo.
„Môžem?” ukázal na poznámkový zošit, ktorý Iride stále zvierala v rukách, zobral jej ho a perom, ktoré vytiahol z vrecka, napísal na poslednú stranu zošita svoje telefónne číslo i adresu hotela s číslom izby.
„Ak si to rozmyslíš, budem rád, keď mi napíšeš správu alebo zatelefonuješ, prípadne budem celý deň na izbe v hoteli, prídi na túto adresu a môžeme zájsť na večeru tam, ak nemáš chuť ísť do mesta. V hotelovej reštaurácii varia vynikajúco,” usmial sa a vrátil jej naspäť zošit. Bez slova prikývla, opätovala mu jemný úsmev, čím mu dala nádej, že svoje rozhodnutie možno ešte zmení.
„Dúfam, že sa večer uvidíme,” postavil sa, venoval jej posledný prenikavý pohľad a odišiel preč. S búšiacim srdcom ostala sedieť na lavičke a neveriacky hľadela do zošita s telefónnym číslom a adresou.
(Pokračovanie nasledujúci deň – Ako sa Iride rozhodne, pôjde na stretnutie s Orfeom?)
Všetky predchádzajúce časti nájdete >>>TU
Autor: Elizabeth
