Chiara žila medzi svojimi predstavami, túžbami a tajne snívala o svojom kolegovi z práce, ktorý si ju takmer vôbec nevšímal. Z jej veľkého sklamania ju vždy aspoň na chvíľu vytrhol neznámy ctiteľ, ktorý jej posielal zaľúbené správy, no tie ju začínali čoraz viac desiť. Odkiaľ vie jej adresu a kto to je?
Meetingovka sa začala postupne zapĺňať a s tlčúcim srdcom, sediac mlčky na svojom mieste a s chvejúcimi rukami, som neprestajne hľadela ku vchodovým dverám a čakala, kedy príde i “On”.
Po malej chvíľke do miestnosti vošiel muž, ktorý ma tak veľmi očaril už pred niekoľkými mesiacmi. Moje kamošky by určite povedali: „Chiara, to nemyslíš vážne, čo sa ti na ňom páči?“ Ale ony sú jednoducho raz také. Neprestajne slintajú nad dokonalými mužmi s nabúchaným telom a tváričkou peknou ako z módneho katalógu, pri ktorom by ale nemali istotu, že pre nich ostatnú jedinými ženami pod slnkom.
On taký „dokonalý“ nie je, ale vyžaruje z neho obrovská charizma a neskutočná dobrota, až sa pri pohľade na neho celá roztápam. Krátke tmavé vlasy, hlboké výrazné oči, črty tváre, ktoré mi tak neodolateľne imponujú.
Ani na okamih som z neho nespustila zrak a sledovala, ako sa začal rozhliadať po miestnosti a hľadať voľné miesto na sedenie. V tom sa pozrel dozadu a na malú chvíľku sa nám stretli pohľady, čo som pokladala za moje malé víťazstvo. Nakoniec si sadol do pravej časti meetingovky, kde som mala naňho skvelý výhľad z môjho miestečka, ktoré som si stihla včas obsadiť. Vytiahol malý poznámkový blok a niečo si doň začal písať.
„Chiara, prosím ťa, poď rýchlo sem!“ náhle zakričala moja nadriadená cez celú meetingovku, pričom som si všimla, že pri uchu držala telefón a nedočkavo poskakovala na mieste. Pohotovo som sa postavila a zamieria k šéfke, ktorá na mňa neprestajne mávala rukami, aby som si pohla. Spolu sme prešli na chodbu, kde chcela vedieť nejaké podrobnosti k faktúram, ohľadom ktorých jej volal náš klient a vraj to bolo mimoriadne súrne. Danú záležitosť sme našťastie rýchlo vyriešili a ja som sa mohla vrátiť naspäť.
Odrazu sa mi srdce búrlivo rozbúchalo, lebo som si uvedomila, že budem musieť prejsť uličkou tesne popri ňom. Nesmelo som vykročila a pozrela sa smerom na miesto, kde sedel. Na moje veľké prekvapenie, uprene na mňa pozeral a v momente, keď sa nám stretli pohľady, zrak sklopil k svojmu poznámkovému bloku. Emociálna búrka, ktorá sa v tom momente strhla v mojom žalúdku bola neopakovateľne vzrušujúca, ako jazda na tej najadrenalínovejšie húsenkovej dráhe na svete. Ešte raz som nesmelo naňho pozrela, opäť mi opätoval krátky pohľad a potom sme sa obaja pozrela niekde do neznáma. Sadla som si na svoje miesto a o malú chvíľku sa začala porada.
Deň v práci sa nekonečne vliekol a mala som pocit, že hodiny sa snáď zastavili na jednom mieste. Jedna hodina sedem minút, povedala som si v duchu aktuálny čas, zahľadela sa von oknom, pričom som myšlienkami zablúdila k Micheleho pohľadu. Prečo zase len ja musím mať takú neskutočnú smolu, že sa zaľúbim do muža, ktorý je pre mňa tak veľmi nedosiahnuteľný? Chiara, tomu si zase dala a teraz sa môžeš zblázniť od toľkého premýšľania a snívania. Jedna hodina deväť minúť.. bože.
Nasadla som do auta, zašla na nákup do supermarketu a potom už len domov, kde ma absolútne nikto nečakal. Asi si kúpim aspoň rybu, nech sa necítim taká osamelá. Možno jej ladné plávanie po akváriu by ma aspoň na chvíľku vymanilo z temných zákutí ustavičného premýšľania, z ktorého sa cítim čoraz horšie.
Chvíľkový skrat, ktorý sa prehnal mojou ubolenou mysľou som rýchlo zahnala do kúta a sadla si frustrovane pred telku s vyloženými nohami. Vtom pípol mobil, ktorý oznamoval, že mi prišla správa. Správa, ktorú mi poslal pán neznámy…
Pokračovanie príbehu zverejníme nasledujúci deň.
